You are currently viewing Nápor na psychiku rodičov detí s autizmom je extrémny

Nápor na psychiku rodičov detí s autizmom je extrémny

Tento týždeň sme si pripomenuli Svetový deň duševného zdravia. Povedomie o jeho dôležitosti je v posledných rokoch čoraz silnejšie. Nevyhnutnosť starostlivosti o vlastnú psychiku v médiách rezonuje viac aj od nedávnych lockdownov, ktoré boli súčasťou tzv. protipandemických opatrení. Mnohí ľudia si svoju vnútornú krehkosť naplno uvedomili až v hraničnej situácii, keď boli okolnosťami zatlačení do kúta a nemali na výber. Bolo to dočasné, platilo to pre všetkých a venovala sa tomu veľká pozornosť.

Išlo o výnimočný stav. Život v spoločenskej izolácii, obmedzenie sociálnych kontaktov, nedôvera v kompetenciu a činnosť štátnych orgánov, chronický stres, depresívne stavy, úzkosti, neistota, strach z budúcnosti, strata kontroly nad vlastnou životnou situáciou a nemožnosť dovolať sa adresnej pomoci je však aj mimo pandémie trvalou každodennou realitou slovenských rodín s deťmi s autizmom. Nie je to dočasné, neplatí to pre všetkých a nevenuje sa tomu takmer žiadna pozornosť. 

Na absenciu záujmu o duševné zdravie primárnych opatrovateľov detí na spektre som upozorňovala aj v článku Potvrdenie autizmu zomelie každého rodiča. Budem v tom pokračovať. Mamy a otcovia idú na doraz fyzických a psychických síl a na vine nie je ich výnimočné dieťa, ale prekážky, o ktoré sa potkýnajú na každom kroku. Napokon, prečo im náročnú cestu ešte viac neskomplikovať, však? 

Rodičia dievčat a chlapcov s PAS zastupujú takmer všetky nefunkčné alebo chýbajúce zložky systému. Sú ponižovaní a šikanovaní nezmyselnými požiadavkami a sťažnosťami úradníkov, riaditeľov škôl, učiteľov, lekárov, susedov a v podstate väčšiny zúčastnených na ich živote. Bijú sa o dôstojnosť svojho potomka v nedôstojných podmienkach. Pre svoju dcéru alebo syna na kolenách žiadajú to, čo by malo byť pre každého človeka samozrejmé. Skláňajú hlavu, ohýbajú chrbát, nastavujú líca. Nefackuje ich diagnóza dieťaťa, ale reakcia spoločnosti na dieťa s diagnózou. Ich milované dieťa. 

S vylúčením malého člena sa z komunity automaticky a dobrovoľne vylučujú aj jeho rodičia. Len si to skúste predstaviť. Privediete na svet človeka a časom zistíte, že tu nemá miesto. Čo urobíte? Kam sa môžete pohnúť s vedomím, že sa svetu vaše šťastie nevošlo do predstáv a tabuliek? Keby mohlo, povedalo by niečo v štýle: “sorry, ja tu len hosťujem”, lebo je čisté a všímavé a to posledné, čo chce, je obťažovať okolie svojou inakosťou. Ak vaše dieťa odmalička vidí, že je v majorite nechcené, ako zareagujete? Nebudete zavadzať spolu s ním. Uzavriete sa vo svojej bubline. Vyhlásite súkromný lockdown. Svet nepatrí všetkým, patrí rovnakým. My odlišní patríme asi niekam do rezervácie. Prosím, toto je ten slávny okraj spoločnosti. Komu sa nepáči, môže donekonečna zvádzať boj s veternými mlynmi. 

Biť sa za niečo alebo bojovať za niekoho znie ako opis športového zápasu, občianskeho protestu, súdneho sporu alebo vojnového konfliktu. Nie rodičovstva. Nápor na psychiku otcov a mám detí na spektre je extrémny. Ešte extrémnejšie je, že to nikoho nezaujíma. 

Páčil sa Vám článok? Sledujte a lajkujte Modrú hliadku aj na FacebookuInstagrame či LinkedIne, prípadne nás môžete aj podporiť TU: Podpora. Ďakujeme.

Foto: Adobe Stock